Písal sa rok 1987, vtedy 40 ročný František Mikloško a dovedna 24 signatárov (medzi nimi napr. vtedajší biskup Korec, ale aj Milan Rúfus, Jozef Jablonický, či J. Čarnogurský) vydávajú prehlásenie k deportáciám Židovských občanov zo Slovenska, v ktorom stálo aj toto: „Za mŕtvymi môžeme už len smútiť, alebo veriaci spomedzi nás sa za nich s hlbokou ľútosťou modliť. Ich živých príbuzných a ostaných príslušníkov národa po celom svete by sme však chceli odprosiť v mene nášho svedomia, v mene ľudskosti a kresťanskí signatári i v mene náboženskej viery, ktorú sa usilujeme prežívať a ktorej korene cez Starý zákon sú nám spoločné s národom Izraela.“O hĺbke marazmu v akom sa komunistické Československo v tom období nachádzalo svedčilo aj dobové stanovisko Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej socialistickej republike z toho istého roku. V ňom sa okrem iného uvádzalo: „Odmietame pseudopatetické a štvavé vyhlásenie malej skupiny občanov, ktorých cieľom je narušiť pokoj a harmonické spolunažívanie občanov židovského vierovyznania s ostatnými občanmi v našom štáte“.
Písal sa 10. Marec 1988, František Mikloško listom adresovaným Obvodnému národnému výboru (ObNV) Bratislava I, oficiálne ohlásil uskutočnenie pokojného verejného zhromaždenia občanov na Hviezdoslavovom námestí. Programom mala byť tichá manifestácia veriacich občanov za menovanie katolíckych biskupov na uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu. Manifestácia sa napokon stala jedným z najväčších vystúpení proti komunizmu v bývalom bloku krajín tzv. Varšavskej zmluvy.
Písal sa 20. December 1990, František Mikloško ako Predseda Slovenskej národnej rady, je iniciátorom prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady a vlády Slovenskej republiky k deportáciám Židov zo Slovenska. Možno sa v nej dočítať aj toto: „V radosti nad znovuzískanou slobodou slovenský národ nezabúda na všetky príkoria minulosti, ktorých bol obeťou. Rovnako však nemôže zabudnúť ani na činy v nedávnej minulosti, ktorými niektorí jeho príslušníci a reprezentanti spôsobili zlo a utrpenie iným. Nielen jednotlivci, ale i národy majú svoje vedomie o minulosti. Majú i svedomie, ktoré dobré činy jednotlivcov schvaľuje a pre zlé im robí výčitky“. „V rokoch druhej svetovej vojny na Slovensku, rovnako ako vo viacerých krajinách vtedajšej Európy, sa uskutočnili nezákonné deportácie židovského obyvateľstva. V roku 1942 a 1944 boli zo Slovenska vyvezené desaťtisíce našich spoluobčanov židovského pôvodu. Deportáciám predchádzali právne a faktické opatrenia, ktoré mali za následok hrubú diskrimináciu a násilie voči našim židovským spoluobčanom. Mnohí vtedajší predstavitelia Slovenska uplatnili norimberské rasové zákony v praxi“. „Deportácie v roku 1942 a ďalšie protižidovské opatrenia boli v slovenských rukách. Takmer všetci deportovaní Židia zahynuli v nacistických koncentračných táboroch“.
„Tento zločin voči ľudskosti z čias druhej svetovej vojny dodnes ťaží svedomie nás všetkých, prevažne už príslušníkov mladších generácií, ktorí sme nemali osobný podiel na tragických udalostiach spred takmer polstoročia“.„Chceme sa úprimne ospravedlniť za všetko, čím sa naši predchodcovia previnili proti židovským spoluobčanom za druhej svetovej vojny. K tomu nás oprávňujú hlboké tradície humanizmu a demokratizmu zakorenené v slovenskom národe v minulosti. Vieme i to, že mnohí Slováci sa postavili na ozbrojený odpor voči násiliu a aktívne pomáhali našim prenasledovaným židovským spoluobčanom“. Podobného gesta sa od prvého slobodného parlamentu SR, na čele ktorého stál F. Mikloško, dočkali aj vysídlení karpatskí Nemci.
V dňoch 23 a 24. apríla 1991, v čase prehlbujúcej sa politickej krízy vo vnútri VPN, necháva František Mikloško ako Predseda prvej slobodne zvolenej Slovenskej národnej rady hlasovať v Predsedníctve SNR o odvolaní predsedu vlády V. Mečiara. Napriek hlučným protestom ulice, a pod hrozbou generálneho štrajku na jeho podporu, zažíva V. Mečiar prvú ťažkú politickú prehru vo svojej politickej kariére.
Písal sa 11. marec 1994, František Mikloško ako poslanec NRSR hlasuje za druhý pád vlády V. Mečiara. Odchádzajúci predseda vlády musí po druhý krát okúsiť trpkosť ťažkej politickej porážky, ktorú nedokáže zvládnuť inak, ako bizarným popevkom v STV, „Idem od Vás..“
Píše sa rok 2001, slovenskej verejnosti je predstavené trojzväzkové dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989. Kniha je výsledkom niekoľkoročnej práce viac ako tridsiatich autorov. Ide o prvé celistvé zdokumentovanie obdobia komunistického režimu od 17. Novembra 1989. František Mikloško je jedným z troch spoluautorov a zostavovateľov celého diela.
Dňa 11. júna 2005 o 11. 00 hod. v historickej kupolovej sále maďarského parlamentu zaznie po mnohých desaťročiach opäť slovenčina. Z rúk prezidenta Ferenca Mádla preberá František Mikloško cenu sv. Vojtecha. O niekoľko minút František Mikloško učiní gesto európskeho významu. Osobné ospravedlnenie sa za krivdy spáchané na našich Maďaroch v rokoch 1945 – 48 je gestom presahujúcim mentálne hranice Slovenska. Išlo o významný krok k budúcemu pochovaniu ukrivdených pocitov z minulosti medzi Slovákmi a Maďarmi.
Písal sa 11. September 2006, mladá historička Veronika Lagová Zwiewková predstavuje verejnosti knihu Smrť za mrežami, ktorá pojednáva o životných osudoch šestnástich ľudí, ktorých komunistický režim pre ich vieru pripravil o život. Duchovným otcom myšlienky je František Mikloško. Napĺňa sa tak jeho dlhodobá vízia, mať aj na Slovensku spracované a zaznamenané osudy ľudí, ktorých osobné životné príbehy sú skutočným kánonom Slovenska.
Životný príbeh Františeka Mikloška znamená pre novodobé dejiny Slovenska to, čo znamená pre české dejiny prínos Václava Havla.
František Mikloško je človekom ktorý prekonáva tradičnú provinčnosť Slovenska, je však v tejto krajine hlboko zakorenený. Je nielen jasne najlepším kandidátom pre jej pravicovo konzervatívnu časť, ale je v skutku najlepšou voľbou aj pre ľudí s liberálnym pohľadom na svet.
Ľuboš Kubín, politológ
Píše sa rok 2001, slovenskej verejnosti je predstavené trojzväzkové dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989. Kniha je výsledkom niekoľkoročnej práce viac ako tridsiatich autorov. Ide o prvé celistvé zdokumentovanie obdobia komunistického režimu od 17. Novembra 1989. František Mikloško je jedným z troch spoluautorov a zostavovateľov celého diela.
Dňa 11. júna 2005 o 11. 00 hod. v historickej kupolovej sále maďarského parlamentu zaznie po mnohých desaťročiach opäť slovenčina. Z rúk prezidenta Ferenca Mádla preberá František Mikloško cenu sv. Vojtecha. O niekoľko minút František Mikloško učiní gesto európskeho významu. Osobné ospravedlnenie sa za krivdy spáchané na našich Maďaroch v rokoch 1945 – 48 je gestom presahujúcim mentálne hranice Slovenska. Išlo o významný krok k budúcemu pochovaniu ukrivdených pocitov z minulosti medzi Slovákmi a Maďarmi.
Písal sa 11. September 2006, mladá historička Veronika Lagová Zwiewková predstavuje verejnosti knihu Smrť za mrežami, ktorá pojednáva o životných osudoch šestnástich ľudí, ktorých komunistický režim pre ich vieru pripravil o život. Duchovným otcom myšlienky je František Mikloško. Napĺňa sa tak jeho dlhodobá vízia, mať aj na Slovensku spracované a zaznamenané osudy ľudí, ktorých osobné životné príbehy sú skutočným kánonom Slovenska.Životný príbeh Františeka Mikloška znamená pre novodobé dejiny Slovenska to, čo znamená pre české dejiny prínos Václava Havla.
František Mikloško je človekom ktorý prekonáva tradičnú provinčnosť Slovenska, je však v tejto krajine hlboko zakorenený. Je nielen jasne najlepším kandidátom pre jej pravicovo konzervatívnu časť, ale je v skutku najlepšou voľbou aj pre ľudí s liberálnym pohľadom na svet.
Ľuboš Kubín, politológ
Príspevky
