František Mikloško by bol dobrým prezidentom nie kvôli tomu, že je lepší ako Iveta Radičová alebo Ivan Gašparovič. Mikloško je dobrý kvôli tomu, kým je on sám a čo reprezentuje.Po prvé je to jeho kresťanstvo. Mikloško nie je kresťanom v nedeľu a politikom od pondelka do soboty. Nenecháva svoje presvedčenie doma, ani za dverami kostola. Byť kresťanom pre neho nie je estetický, ale etický postoj. Je to jeho identita. A keďže v politike sa robia rozhodnutia medzi dobrými a zlými riešeniami, a mnohé z nich sa týkajú priamo alebo nepriamo morálky, je to Mikloškova výhoda.
Po druhé, jeho vlastenectvo. Rozdiel medzi Mikloškom a Slotom je najlepším príkladom rozdielu medzi patriotizmom a nacionalizmom, ako o ňom zvykol hovoriť Ján Pavol Veľký. A práve tento rozdiel je dnes opäť v politike dôležitý. Tak ako v minulosti sa Mikloško osvedčil, keď išlo o Židov, Nemcov či Čechov, dnes potrebujeme na čele štátu človeka, ktorý bude vedieť hovoriť s Maďarmi, Bruselom a našimi menšinami. Nie kvôli nim, ale nám samotným.
Po tretie, jeho ľudovosť. Nie Fico, ani Dzurinda, ale Mikloško je najľudovejším slovenským politikom. A myslím si, že v tom drží aj jeden rekord. Vo verejnom živote je od 80-tych rokov a za ten čas si podľa môjho presvedčenia tyká s najväčším počtom Slovákov, ako si kedy kto tykal.
Dalo by sa pokračovať a hovoriť napríklad o jeho charaktere. O tom, že jeho prejavy na výročia vzniku Československa, vzniku slovenského štátu či pádu komunizmu, by boli zážitkami a predávali by sa ako knihy. Alebo, že by to bol prezident, ktorého by pozývali rečniť aj do susedných parlamentov a udeľovali by mu čestné doktoráty. Bol by to prosto iný prezident, než sme si zvykli.
Mikloško je mužom najlepších slovenských tradícii a popri tom stále dokáže prekvapiť. Ak toto nie sú prezidentské cnosti, tak potom nič.
Po druhé, jeho vlastenectvo. Rozdiel medzi Mikloškom a Slotom je najlepším príkladom rozdielu medzi patriotizmom a nacionalizmom, ako o ňom zvykol hovoriť Ján Pavol Veľký. A práve tento rozdiel je dnes opäť v politike dôležitý. Tak ako v minulosti sa Mikloško osvedčil, keď išlo o Židov, Nemcov či Čechov, dnes potrebujeme na čele štátu človeka, ktorý bude vedieť hovoriť s Maďarmi, Bruselom a našimi menšinami. Nie kvôli nim, ale nám samotným.
Po tretie, jeho ľudovosť. Nie Fico, ani Dzurinda, ale Mikloško je najľudovejším slovenským politikom. A myslím si, že v tom drží aj jeden rekord. Vo verejnom živote je od 80-tych rokov a za ten čas si podľa môjho presvedčenia tyká s najväčším počtom Slovákov, ako si kedy kto tykal.
Dalo by sa pokračovať a hovoriť napríklad o jeho charaktere. O tom, že jeho prejavy na výročia vzniku Československa, vzniku slovenského štátu či pádu komunizmu, by boli zážitkami a predávali by sa ako knihy. Alebo, že by to bol prezident, ktorého by pozývali rečniť aj do susedných parlamentov a udeľovali by mu čestné doktoráty. Bol by to prosto iný prezident, než sme si zvykli.
Mikloško je mužom najlepších slovenských tradícii a popri tom stále dokáže prekvapiť. Ak toto nie sú prezidentské cnosti, tak potom nič.
Príspevky
